A tak som sa v poryvoch rýchlosti môjho osudového vetra aj ja, ako ten motýľ, lenže so sprievodom blikajúcej a húkajúcej záchranky, nedobrovoľne prichytila na mieste, ktoré sa volá Nemocnica. Nie je to vysnívaná dovolenková destinácia, často je však jediným miestom, ktoré ponúka nádej.
Vychutnávam si teda zdanlivé ticho nemocničného sveta - zvuky prichádzajúcich sanitiek, ťahanie vozíkov po chodbách či ranné rozhovory personálu. Ba dokonca aj charakteristický klopot nočnej električky, tá pieseň, ktorú dokáže spievať len ona, má svoje čaro.
V zhone veľkomesta, pripomínajúceho naprogramovanú rafinériu, uprostred chaosu, sústavného naháňania, zháňania, preháňania či vyháňania, v tichej nemocničnej izbe nachádzam akýsi múdry pokoj. Zvláštne. Nikdy by som si nepomyslela, že ho možno stretnúť aj na takomto mieste.
V jeho útrobách vnímam svoje zlyhania. Uvedomujem si svoju hluchotu – ignorovanie spočiatku len jemných poklepkávaní po pleci a tiché upozornenia, že to s tým zdravím nie je celkom v poriadku - hlasnejšie zvolania riešim pohotovo , presne v intenciách reklamy na zázračné účinky liekov, ktoré hneď všetko vyriešia... Prichádzam na to, na čo som už nespočetnekrát prišla, ale akosi som si to nedokázala pevne uložiť do trvalej pamäti, že bezo mňa sa škola nezrúti, že moji študenti už svoje skúšky musia aj tak zvládnuť sami, že všetky myšlienky a kombinácie, na čo sa ešte v príprave na ne zamerať, ktoré mi už niekoľko nocí nedajú spávať, sú len moje, že... Nie, nesťažujem sa na „krutý údel“ učiteľky, ktorá aj po desiatkach rokov praxe berie každú výzvu na smrť vážne. Som jednoducho taká a viem, že iná nebudem.
Na druhej strane však nielen v cestnej premávke, ale aj v bežnom živote platia pravidlá. Neučia sa ako v autoškole ešte pred jazdou. Tieto sa učia za chodu. A človek môže byť rád, keď ešte dostane šancu pribrzdiť. Pokuty za vysokú rýchlosť žitia môžu byť závratné a nevyvrátiteľnou pravdou je aj to, že nik nie je nenahraditeľný.
V hlave mi hmýria myšlienky a opäť si skladám puzle svojho života. Do každej škáročky však prikladám výstražný výkričník. Vedľa neho poletuje pestrofarebný motýľ, ktorý sa teší zo slnečných lúčov. A ja som opäť ako on. Snívam o tom, že sa snáď všetko na dobré obráti a ja pôjdem ďalej. Srdce mi napĺňa túžba vidieť rásť mojich vnukov ...
Na okennej rímse si párik mestských holubov vyznáva lásku. Tu je ich domov. Spozorovala som ich raz, pri krátkej prechádzke po areáli, keď som sa zahľadela na okno mojej izby. Túlili sa k sebe a sálalo z nich niečo nádherné - pokora, láska, milosrdenstvo - najväčšie a jediné účinné sily ľudského bytia, ktoré dávajú zmysel každému dňu.
Táto zvláštna harmónia chaotického hluku mesta, nemocnice a pokoj mojich hrkútajúcich si strážcov ma ponorili do vlastného ticha, ktoré by ešte chcelo otvoriť dvere novej nádeji. Dúfam len, že už múdrejšej.