Bolo to v čase, keď sa v Bratislave začalo stavať jedno z mnohých sídlisk. Činžiaky rástli ako huby po daždi a, samozrejme, podobali sa ako vajce vajcu. V jednom z takýchto domov sme bývali aj my. Spomínam si na prvú návštevu našej milovanej babičky, ktorá žila v malom mestečku. Boli sme so starkou samy doma a nahovorili sme ju, aby nám upiekla obľúbený koláč. Keďže k nemu potrebovala niečo dokúpiť a nám sa do obchodu nechcelo, vybrala sa sama. Sestra a ja sme sa zatiaľ pokojne hrali. Vedeli sme, že sa o chvíľu vráti, veď obchod bol len na skok.
Babička rýchlo nakúpila a ponáhľala sa domov. Bola ako na ihlách, veď jej vnučky ostali doma samy. Výťahom sa vyviezla na šieste poschodie a s uľahčeným povzdychom, že všetko zvládla, zazvonila. Nik jej však neotváral. Zazvonila teda znovu. Možno len nepočujú, utešovala sa. Zaklopala. Nárast paniky ju prinútil búchať... Nič. Z bytu nebolo počuť ani hláska.
„Dievčatká moje, otvorte ...!" prosila aj nariaďovala, v nádeji, že sa jej vnučky len tak hrajú. Márne. Začalo ju opantávať obrovské zúfalstvo. V jej mysli sa odvíjal ten najkatastrofickejší scenár.
Treskot a zúfalstvo nešťastnej starkej vylákali z bytov aj susedov. Činžiak bol ešte nový a nie všetci majitelia bytov v ňom už bývali. Čo robiť? Vypáčiť dvere? Volať zámočníka? Kde ho zohnať? V tejto chvíli sa však ani jedna z týchto možností nezdala byť prijateľná. Išlo predsa o životy a každá sekunda bola dôležitá. Dve malé deti uväznené v panelákovom byte, neschopné sa už ani hýbať, ba ani rozprávať... Možno uniká plyn, možno... Katastrofické predstavy, ktoré sa z úst prítomných zabodávali do babkinej mysle ako ostré dýky, pocit beznádeje len umocňovali. Mladý muž, ktorý býval v susednom byte, vidiac skormútenú a na pokraji nervového zrútenia sa nachádzajúcu ženu, ponúkol pomoc. Podujal sa, že prelezie zo svojho balkóna na susedný. Tie síce spájala len priečka, ale na šiestom poschodí...
Babičkino nešťastie sa stupňovalo. „Nie, mladý pán, vypadnete," prosila nešťastná žena.
Vidina dvoch malých detí nachádzajúcich sa v nebezpečenstve priviedli supermana k rozhodnutiu a vďaka svojej šikovnosti už o malú chvíľu stál na susednom balkóne. Dvere i okno však boli zavreté. Zabúchal, nazeral dnu... Nevidel však nič a nikoho. Žiadny pohyb, žiadne známky života.
„Rozbite sklo a tak otvorte!" radili mu ostatní, ktorí ho z jeho vlastného balkóna sledovali. Mladík ako v akčnom filme rozbil sklo, prestrčil cez otvor ruku a otvoril dvere. Vnútri sa okrem muchy, ktorá zrejme vletela spolu s ním, nenachádzala žiadna živá bytosť, ba nebol tam ani žiadny nábytok. Mladík nechápavo stál v prázdnom byte. Skôr však, ako sa stačil zo šoku spamätať, ktosi odomkol vchodové dvere riadnym kľúčom. Záchranca sa ocitol zoči-voči svojim skutočným susedom. Mladí manželia, ktorí si prišili obzrieť svoj novučičký byt, sa so svojím novým susedom zoznámili naozaj netradičným spôsobom. Medzitým sa k nim pridala aj moja zúfalo zahanbená babička, ktorá si až vtedy uvedomila, že vošla do nesprávneho domu.
Nakoniec sa všetko vyriešilo k spokojnosti všetkých zúčastnených. Konštelácia hviezd bola v ten deň priaznivá, lebo nikto sa na nikoho nenahneval. Len naša babička sa hnevala na seba a na to, že sú všetky tie paneláky také rovnaké.
„... a rozhodli sme sa pre kombináciu sivej, červenej a bielej...," vytrhla ma zo spomienok Marietka.
„Sú to moderné farby," dodala Ľubka.
A ja som si s úsmevom na tvári pomyslela, že keby tie činžiaky mali rôzne farby, tento príbeh by sa nikdy nestal.