Musela som zaparkovať auto, a keď som prišla k ambulancii, čakáreň už bola prázdna. Asi po piatich minútach vstúpili dve ženy a asi šesťročný chlapček. „Je vnútri nejaký pacient?" spýtala sa mladšia zo žien, zrejme chlapčekova matka, ktorá svoju nervozitu len ťažko skrývala.
„Áno," odvetila som. Dôvod ich návštevy som hneď odhalila. Chlapček mal rozbitú hlavu.
Sadli si. „Aj vy idete dnu?" obrátil sa na mňa malý pacient s dospeláckou otázkou. Zjavne bol v šoku a bál sa, čo bude nasledovať.
„Nie." Bola to detská pohotovosť, tak mi nedalo sa trochu pousmiať. „A čo sa stalo?" opýtala som sa.
„Vidíte," ukázala matka na synovu hlavu. „To má preto, lebo si vždy vyberá tých správnych kamarátov."
„Čo tam budú so mnou robiť?" bedákal chlapček.
„Neboj sa, len ti to vydezinfikujú," tíšila ho, ako neskôr vysvitlo, jeho stará mať.
„A čím?"
„Nejakým liehom." Aj keď rana vykazovala potrebu niekoľkých stehov, aspoň podľa mňa, starká ho zrejme nechcela zbytočne stresovať, a tak zvolila len vidinu dezinfekčnej metódy. Matka ustarostene a neustále si šomrúc na nejakého Adriho, zrejme pôvodcu celého nešťastia, prešľapovala z nohy na nohu. Na chvíľu sa vzdialila. Asi telefonovať.
„Starká, môžem dnes u teba spať?" využil chlapček situáciu.
„Nie, dnes nie. Zajtra ideš do školy. Ale cez víkend budeš. "
„Ja sa bojím , čo mi povie tato ..." Slzy na krajíčku.
„Neboj sa," chlácholila ho starká, „nebude sa hnevať. Ani on by tomu nezabránil, aj keby tam pri tebe stál."
„A čo sa so mnou teraz stane?" spýtal sa chlapček roztraseným hláskom.
„Nič. Čo by sa malo stať? Ošetria ti to a pôjdeme domov."
„A nevytečie mi rozum? Čo ak ostanem hlúpy?" Chlapček konečne vyriekol svoje skrývané obavy, ktoré ho zjavne od začiatku najviac ťažili, a žalostne sa rozplakal.
„Kdeže! Budeš oveľa múdrejší," tíšila ho stará mať. Chlapcove slzy sa však nie a nie zastaviť.
„Neboj sa!" rozhodla som sa ratovať situáciu. Dojal ma chlapčekov strach, a tak som zvolila malú lož. „To sa stáva. Aj ja som mala rozbitú hlavu, keď som bola taká malá ako ty."
Prestal plakať. Uprel na mňa svoje uslzené očká. Neviem, či som ho presvedčila, že sa o svoj rozum báť nemusí, alebo len pozoroval, či sa jeho obavy náhodou predsa len nenaplnia. Nestihla som sa o tom presvedčiť, lebo sa otvorili dvere a vyšla moja dcéra s vnukom.
„Ďalší!" ozvalo sa z ambulancie.
