„Babi, ako treba lúskať? Ukáž mi to!"
Ukazujem mu a vysvetľujem. Nemotorne sa o to svojimi malými prštekmi pokúša. Pochválim ho, aký je šikovný. Odbehne. Už je spokojný a hrá sa s dreveným vláčikom. S láskou ho pozorujem a uvedomujem si, aký je tento maličký chlapček s anjelskou tváričkou, čo len nedávno sfúkol na narodeninovej torte tri sviečky, napriek alergii, ktorá ho trápi, húževnatý a statočný. A hnevám sa na všetky tie alergény, ktoré jeho detský organizmus umárajú.
Ešte dožehlím a idem k môjmu malému. Posadím si ho na kolená. „Prečo si chcel vedieť lúskať?" pýtam sa ho.
„Babi, a ty nevieš? Keď si šťastný, lúskaj prstami ..." zanôti môj malý anjel.