Pani, ktorá ostala so mnou v čakárni, poznamená: „Ten pán je tam už nejako dlho.“ Vtedy pochopím, že sú tu vlastne dve ambulancie. Vtom sa otvoria aj druhé dvere a aj ona sa konečne dočká prijatia. Medzitým prichádzajú záchranári, tlačia vozík. Pacientku odovzdajú na ďalšie ošetrenie a odchádzajú. Ešte chvíľku, len tak medzi sebou, riešia dilemu, či je pán, ktorý pacientku sprevádzal, jej manžel alebo syn. A tak sa aspoň na okamih ocitnem akoby doma pred televíznou obrazovkou, sledujúc obľúbený vedomostný kvíz a v duchu sa prikloním k možnosti A, teda manžel. Aj takto, celkom príjemne, ubieha čas čakania na prijatie do nemocnice.
Napokon sa čakáreň vyprázdni, nie však nadlho. Prichádzajú muž so ženou, obaja nižšieho vzrastu, ale zato prekypujúci energiou, ktorú už pri vstupe dávajú najavo netrpezlivým, mne nezrozumiteľným mrmlaním. Očividne majú naponáhlo a nemienia sa tu dlhšie zdržiavať. Žena, neváhajúc, viac zabúcha než zaklope na prvé dvere. Sestrička, len čo otvorí, prekypuje ochotou. „A patríte do našej ambulancie? Neviete? Nevadí. Hneď sa pozriem do počítača.“
O chvíľu je aj s víťazným úsmevom hodným držiteľa olympijského zlata späť a oznamuje , že sa musí obrátiť na druhú ambulanciu. Tá sa medzitým vyprázdnila, ale záujem o ďalšieho pacienta zatiaľ nejaví. A tak sa muž so ženou posadia presne oproti dverám. Po ich asi trojminútovom neúspešnom hypnotizovaní to žena vzdáva a rázne zabúcha. Dvere sa otvoria a sestričke, ktorá by vďaka svojej výške pokojne mohla byť basketbalistkou, chvíľu trvá, kým jej zorný uhol zaregistruje aj maličkú žienku. Tá je však už dávno vnútri. Nenasledujú žiadne námietky či je na rade, alebo nie. Zrazu to už nie je podstatné. Dvere sa zatvoria a rázna osôbka sa vonku ešte dlho neukáže.
A to, že sme si rovní a rovnejší, respektíve, aby som bola presnejšia, predpisy či pravidlá platia len pre niektorých, zisťujem aj neskôr.
Hneď na druhý deň sa stávam svedkom veľkej zvady. Do areálu nemocnice, kde je vjazd okrem sanitiek a niektorých vozidiel zakázaný, vchádza auto. Sú návštevné hodiny a mladý vodič, z ktorého postoja je jasné, že iný záujem než svoj očividne nerešpektuje, prišiel niekoho navštíviť. Z vrátnice hneď vybehnú mladá žena a muž v uniforme. Sedím na lavičke a predo mnou sa odvíja scéna ako z akčného filmu. Všetci sa hádajú, častujú sa vyberanými prívlastkami, okolo auta pobehuje asi esbéeskár, ktorý sa dôležito tvári a komusi vehementne telefonuje. Bodku za celou akciou však nakoniec položí sám vodič-votrelec, ktorý sa presunie o niekoľko metrov ďalej, a nikým a ničím nerušený sa venuje cieľu svojej návštevy.
Čakám manžela. Istotne hľadá parkovacie miesto, veď nájsť ho v okolí nemocnice nie je vôbec jednoduché. Medzitým sa o vjazd pokúšajú aj iní vodiči. Staršia vrátnička je však neoblomná, aj keď, musím poznamenať, popoludní sú parkovacie miesta v areáli voľné. Nedá mi a podídem k nej: „Prečo ste toho pustili a týchto nie?“
„Vošiel, keď bola závora hore. Práve som vpúšťala sanitku. Čo som mala robiť?“ vysvetľuje.
Na druhý , tretí a ešte aj ďalšie dni sa však situácia zopakuje. Opäť to isté auto, tentoraz už so širším osadenstvom , vchádza do areálu. Závora je však spustená, preto ju pani vrátnička čo najrýchlejšie otvorí. Chýba už len červený koberec. Jej mužského kolegu náhle prepadá krátkodobá amnézia. Nič nevidí, nepočuje. Len čo auto prejde, obaja sú opäť v pohotovosti a vodičov, ktorí sa pokúšajú vojsť, rázne odmietajú. Predpisy sú predpisy.
Vyparádené osadenstvo auta, ktoré medzitým zaparkovalo tak, že sa ho nedá nevšimnúť si, sa zatiaľ oddáva živému a hlučnému dialógu, ktorý až do uplynutia návštevných hodín, keď už rodinný príslušník - pacient máva z okna svojej izby, neutícha. Ešte niekoľko hlučných poznámok či dohovorov a návštevníci hrdo nasadajú do svojho vyblýskaného auta. Potom ešte niekoľkokrát zatrúbia, zamávajú a za hlaholu klaksóna a slávnostného zdvihnutia závory opúšťajú nemocničný areál.
Aj ja sa poberiem do svojej izby. Teším sa, lebo manžel mal šťastie, a podarilo sa mu zaparkovať blízko nemocnice. On sa o vjazd do areálu ani len nepokúsil. Vraj je tam zákaz.
Uvažujem: To, že sme si v spoločnosti rovní a rovnejší, pozorujem často, ale čo všetko nás takými robí, ma ešte vždy dokáže prekvapiť. Zákony, predpisy, vyhlášky či pravidlá... Mám pocit, že pod niektorými je jedna neviditeľná poznámka pod čiarou: „Neplatí pre všetkých.“