V začarovanom kruhu

Autor: Marta Galbáčová | 18.2.2014 o 8:26 | (upravené 18.2.2014 o 10:12) Karma článku: 23,58 | Prečítané:  1582x

V snahe absolvovať potrebné kontrolné vyšetrenie, sedím v čakárni istej nemocnice. Po nejakom čase registrujem menšie zmeny. Pribudol bufet a zdá sa mi, že pacientov je oveľa viac. V ambulancii, ktorú sa chystám navštíviť, sa pacienti ráno sami zapisujú na vyložený hárok papiera.  Ale len do ôsmej.  Ja som to dnes našťastie stihla a krátko po siedmej sa moje meno ocitá takmer na konci zoznamu.

Asi po dvoch hodinách čakania si ku mne prisadne žena v stredných rokoch. Je z iného mesta, a z domu sa vybrala už ráno o šiestej. Musí počítať s dopravnou zápchou, ktorá sa pri vjazde do hlavného mesta denne vytvára. Dorazila asi dvadsať minút pred ôsmou. Problém však nastáva pred vstupom do areálu nemocnice. Nájsť parkovacie miesto je nemožné. Po niekoľkominútovom márnom hľadaní zaparkuje na jedinom voľnom mieste, za obrubníkom, kde by mala rásť tráva. Nerastie. Je tam len blato. Inú možnosť však nemá. Je o desať minút osem. Musí to stihnúť. Vystúpi.

Muž, stojaci oproti, ju upozorní: „Aby ste nedostali papuču. Asi pred mesiacom tu dávali, všetkým, čo tu stáli,“ dodáva a ukazuje na mierne vyvýšený ostrovček, aj teraz obsadený niekoľkými autami. „Odvtedy však nie,“ upokojuje ju. „Buď už nechodia, alebo pochopili, že nie sú iné možnosti.“

Ani žena však inú možnosť nemá. Musí to risknúť. S obavami z možného problému beží do čakárne zapísať sa. Neskoro. Je po ôsmej a hárok tam už nie je. Čakáreň je preplnená. Vracia sa k autu s nádejou, že aspoň s ním je všetko v poriadku. Našťastie je. Naštartuje a prejde doprostred parkoviska. Čaká. Snáď sa nejaké miesto uvoľní. Asi po hodine sa už pokojnejšia vracia do čakárne s nádejou, že ju predsa len zoberú. Napokon prišla nalačno, veď musí absolvovať aj odber krvi. Po chvíli sa otvoria dvere. Pristúpi k nim, vysvetľuje.

Sestra je však neoblomná. „Už máme plno,“ oznamuje a zbiera poisťovacie kartičky, „nikoho už neberieme.“ Na ženu ani nepozrie.

Bezmocná a zmorená si sadá na lavicu.

„Možno vás neskôr zoberú,“ prihovára sa jej ďalšia pacientka.

„Nejedla som,“ hovorí, „nie je mi dobre.“

Pozorujem dianie okolo seba. Do ambulancie vedú dvoje dverí. Jedny z čakárne, druhé z bočnej chodby.

„Ja som tu už od šiestej,“ ozve sa postaršia pani, „a zapísala som sa ako trinásta.“

Uvažujem, kedy sa zapísali tí dvanásti pred ňou. A čo tí, čo prichádzajú z rôznych kútov Slovenska? Čo takí, ktorí sa dostanú do často nepredvídanej dopravnej zápchy, alebo nenájdu voľné parkovacie miesto a oneskoria sa hoci len o päť či desať minút? Chce sa mi vykríknuť: Kde si Človek? Nechápem, prečo sa pacient nemôže objednať aspoň na určitý deň a mať tak istotu, že vyšetrenie absolvuje. Prečo musia ľudia, chorí a odkázaní na odborné vyšetrenie, podstupovať takéto útrapy? Prečo sa pacient, ktorý sa dostane na rad až poobede, musí zapísať už pred ôsmou? Kde je logika, empatia, ľudskosť...?

Čakáreň sa však ani po hodine nevyprázdňuje. Ten hlavný vstup do nej má totiž červenú. Zelenú majú vedľajšie dvere.

„Toto je čakáreň pre rovných a tamtá pre rovnejších,“ vysvetľuje starší muž, ktorý už pomery pozná. Tých je dnes zjavne dosť a zisťujem, že námietky by boli aj tak irelevantné. Na dverách je totiž jasný oznam: Poradie pacientov určuje lekár podľa závažnosti ochorenia.

Sestra znovu vychádza a žena opäť prosí. Neúspešne. A tak to vzdáva a smutne odchádza. Je mi jej ľúto. Absolvovala jeden neplánovaný výlet do našej metropoly, ktorého hlavným programom bol stres a prázdny žalúdok.

Pulz čakárne sa nezastavuje. Pacienta, ktorého spolu s inými priviezli skoro ráno sanitkou, zháňa netrpezlivý vodič. Ostatní, ktorí absolvovali iné vyšetrenia, už čakajú vo vozidle. On ešte čaká pred ambulanciou. Pani, ktorá prišla o šiestej, o dvanástej konečne vychádza. „Kontrola o tri mesiace,“ ohlasuje svojim spolupacientom. Dlhé hodiny čakania ľudí zblížili.

Pred jednou vychádzam z ambulancie aj ja. Šťastná, že to mám za sebou, a roztrpčená z prístupu, ktorý nepozná žiadne „ale“. Vydýchnem si. Nie však od úľavy. Mám pocit, že jazdím po kruhovom objazde, z ktorého nevedie žiaden výjazd. Aj takéto je naše zdravotníctvo. A, žiaľ, nielen ono.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?