Sesternica Mária

Autor: Marta Galbáčová | 6.2.2014 o 9:05 | (upravené 6.2.2014 o 11:11) Karma článku: 16,24 | Prečítané:  854x

Spomínam si, ako sa kedysi početná rodina môjho otca, ktorý pochádzal z viacerých detí, stretávala u rodičov v malej pohraničnej dedinke. Neodmysliteľnou súčasťou našich prázdnin bolo šantenie po dvoroch, na brehu rybníka sme pásli husi, kúpali sa v plytkej riečke, ktorej polovica patrila už inému štátu. Aké vzrušujúce bolo ju nebadane preplávať a pozorovať vojaka-pohraničiara, ktorý si pokojne driemal pod vŕbou, nakláňajúcou svoje rozvetvené konáre k mútnej vode.

 

Životná púť starých rodičov sa však skončila a  s ich odchodom dohorel aj rodinný krb, ktorý široké príbuzenstvo aspoň raz do roka spájal. Tí, čo žili na dedine, sa odsťahovali do miest, a vietor osudu vejúci rôznymi smermi, popretŕhal aj rodinné putá.

A potom ktosi vynašiel facebook, a mne prišla žiadosť o priateľstvo. Meno mi nič nehovorí, skúmam teda fotografiu. Osoba na nej je mi trochu povedomá, neviem však, kde matné spomienky zaradiť. Odpíšem. Poznáme sa?

Expresná odpoveď oživuje moju pamäť. Je to už viac ako štyridsaťpäť rokov. Vidím pred sebou vysoké modrooké dievča, na ktoré my menší hľadíme s veľkým rešpektom. Javí sa mi , že sa páčila chlapcovi od susedov. Pri nej sme si veru nemohli robiť, čo chceme. Strážila nás. Asi musela, keďže z nás bola najstaršia. 

Teraz, po štyridsiatich piatich rokoch nás delí iba dvadsať kilometrov. Prisťahovala sa aj s manželom bližšie k dcére a vnukom a dnes máme naše prvé opätovné stretnutie. Trafím poľahky, zaparkujem pred farebne zrenovovaným panelákom, ktorý sa ako vajce vajcu podobá tým v našom meste. Asi to bude jedným okresom, pomyslím si. Vystupujem po schodoch a vďaka facebooku stojím pred dverami mojej znovu nájdenej príbuznej. Ešte krátky pohľad do zrkadielka, upravím si vlasy, ktoré mi postrapatil vietor. Aj keď sa snažím tváriť čo najprirodzenejšie, nie som si istá, že sa mi to aj darí.

Dvere sa otvárajú. Ženu, stojacu na prahu, spoznávam hneď. Výraz jej očí a úsmev prezrádzajúci radosť zo stretnutia, roztápajú zvyšky napätia. Objímeme sa a mám pocit, že sme sa naposledy videli len včera. Áno, je to moja sesternica Mária. Už nemusím zakloniť hlavu, aby som jej videla do očí. Je nižšia ako ja. Čas jej postriebril vlasy, na tvári vyryl jemné vrásky a pridal aj nejaké kilá. Uvedomím si, že už ani ja nie som to malé dievčatko. Úprimná radosť z opätovného stretnutia však potláča vizuálne dojmy do úzadia. Pri káve a koláčoch vedieme dlhý rozhovor. Dozvedám sa, že ten chlapec od susedov, ktorý jej vtedy nesmelo dvoril, je jej manželom. Kým jedna hovorí, druhá počúva a v duchu si vytvára obraz dávno zabudnutých spomienok. Spomíname aj na tých, ktorí už nie sú medzi nami. V očiach nás pália slzy a zisťujeme, že aj pekné spomienky občas zabolia. 

Naša dlhočizná spomienková púť nás však privádza k spoločnému radostnému bodu – k našim vnukom. Obe sme už starými mamami a s láskou hovoríme najmä o nich. Naše deti i vnuci sa musia zoznámiť, zaumienime si. Je čas opäť spojiť pretrhnuté vlákna a na to predsa nikdy nie je neskoro.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?