Chvíle spomienok

Autor: Marta Galbáčová | 1.11.2012 o 11:24 | (upravené 1.11.2012 o 20:02) Karma článku: 16,85 | Prečítané:  524x

V spomienkach mi ožíva obraz uháňajúceho vlaku. Vnímam seba, ako sa s túžbou vykláňam z okna, či nad približujúcim sa mestom zahliadnem známu kostolnú vežu. Podľa nej viem, že sa blížim k vytúženému cieľu. Teším sa na chvíľu, keď zo staničného amplióna zaznie hlásenie: Levice! a  ja uvidím moju milovanú starkú, strýka a krstných rodičov. Dnes už pohľad na vežu kostola zakrývajú vysoké domy a mesto dávno nadobudlo novú tvár. Pochopila som, že nie ono napĺňalo moje srdce šťastím a nehou, lež ľudia, ktorí v ňom žili a boli mi tak veľmi blízki.

Starká, strýko i krstný otec - ľudia, ktorí pre mňa tak veľa znamenali, už nie sú medzi nami. A tak kráčam mestom, pozorujem jeho novú podobu, ľudí, náhliacich sa za svojimi povinnosťami. A moje kroky ma  vedú ulicou, kde  babička aj so strýkom bývali. Zastanem pred jedným zo starších činžiakov. Pozorujem okná  a balkón na druhom poschodí, a vidím to, čo chce vidieť moje srdce. Známe záclony, krásny figovník na balkóne... Očami hladkám schody, po ktorých kráčala moja starká,  zelený balkón, čakajúc, že ju na ňom uvidím. Túžim byť dieťaťom a zvolať: Babička! Vidieť jej láskavú tvár a nežný úsmev. Moja milovaná babička, ako tá Nemcovej, aspoň mne ju vždy pripomínala, ožíva v mojich spomienkach. Na okne ktosi odhŕňa záves. Môj duch sa vracia do reality, a tak sa rozlúčim.  

O ulicu  ďalej však zastanem. Je to domov mojich  starostlivých krstných rodičov. Krstný otec nás opustil pred dvoma rokmi.  Jeho láska k životu a  nekonečná empatia ku všetkému živému dýcha aj dnes z ruží na priedomí, o ktoré sa s láskou staral. Odkvitnuté kvety nik neodstránil, a tak šípky, plody jesene, ostali na kríkoch. Cítim, že chýba aj im.  Môj pohľad upúta stolička, stojaca pod listovými schránkami a vchodovými zvončekmi, ku ktorým treba prekonať niekoľko schodov. Ako majster-stolár ju zhotovil pre pani poštárku, aby si pri triedení pošty mohla položiť svoju tašku. V spomienkach mi  ožíva jeho hlas, úsmev a milé slová. V očiach ma pália slzy.  Zo srdca vyviera radosť i smútok. Radosť z toho, čo bolo a smútok, že to už nie je.

S rodinou sa vyberieme na cintorín. „Tak veľmi mi chýbajú, " povzdychne si krstná a tíško vyslovuje mená tých, ktorí už nie sú medzi nami. Spomíname a zapaľujeme sviečky na mieste, kde naši milovaní odpočívajú. V tichu, ktoré zamatovo objíma šelest padajúceho lístia z vysokých gaštanov, prednášam svoju modlitbu vďaky: Bože, ďakujem, že títo ľudia boli súčasťou môjho života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?