Čriepky z detského sveta – Každé dieťa potrebuje lásku

Autor: Marta Galbáčová | 16.9.2012 o 15:06 | (upravené 16.9.2012 o 15:15) Karma článku: 17,59 | Prečítané:  501x

Detský svet je  čistý a úprimný.  Dokáže rozjasniť deň,  povzbudiť, ale aj nastaviť zrkadlo a prinútiť človeka k zamysleniu sa.   Prostredníctvom mojich ešte malých vnúčat som s týmto svetom denne konfrontovaná a  neraz sa mi otvárajú obzory, ktorým by som za iných okolností a pod tlakom  každodenných starostí nie vždy venovala dostatočnú pozornosť. Nedávno som si napríklad  spomenula na jeden veľmi silný zážitok z návštevy detského domova, ktorý sa mi aj napriek už niekoľkým rokom,  ktoré odvtedy uplynuli, zapísal nielen do vedomia, ale aj do srdca.

Bolo to  počas jesenných prázdnin a v čase obeda.   Pani riaditeľka mala práve inú návštevu, tak  som čakala na jej uvoľnenie v  miestnosti, ktorá slúžila aj ako herňa.  Po chvíli sa  tam nahrnulo niekoľko detí.  Chystali sa na obed. Staršie sa v skupinke zhovárali, mladšie hrali. Moju pozornosť upútala dvojica chlapcov. Starší bol asi sedemročný a  menší nemal viac ako štyri, hoci  vyzeral na menej.  Mladší staršieho počas hry doslova mlátil hlava-nehlava kockami, autíčkom....  Starší si len rukami chránil hlavu a  všetko hrdinsky znášal, zrejme v súlade s pravidlom, že menším sa ubližovať nemá.  Nedalo mi a zakročila som.  Snažila som sa malému bitkárovi dohovoriť, že to, čo robí, nie je správne. Nevenoval mi pozornosť. Po chvíli ho to však omrzelo a začal sa hrať, pričom si bez prestania opakoval jednu a tú istú vetu:  „Ja som zlý ...", za bodkami si predstavte vulgarizmus, ktorému tento malý chlapček, prirodzene, ani nemohol rozumieť. Bolo však jasné, že jeho negatívny význam si uvedomoval.  Keďže túto vetu neustále opakoval ako pokazený gramofón, a poriadne nahlas, v miestnosti zavládlo ticho. Každý spozornel.  Vychovávateľka, ktorá to  počula tiež, vošla so slovami:  „Dávid, ty sa musíš stále predvádzať?"  

Priznám sa, že som ostala v šoku aj ja.  Ani sama neviem, ako mi to napadlo, ale oslovila som ho: „Dávidko, poď sem!" Samozrejme,  nevenoval mi žiadnu pozornosť. Skúsila som teda ešte raz. „Dávidko, poď sem , čo to máš na tričku? Ukáž!" Vtedy už spozornel a so sklonenou hlávkou nesmelo ku mne pristúpil,  hľadiac na svoje tričko, na ktorom, samozrejme, okrem nejakého obrázka nič zaujímavé nebolo.

Keď už stál predo mnou, chytila som ho za obe ruky. „Dávidko, pozri sa na mňa." Naďalej upriamoval svoj pohľad do zeme. „Dávidko, ja sa len chcem pozrieť, aké máš očká," skúšala som ďalej.  Nesmelo a pomaly zdvihol blonďavú hlávku a uprel na mňa  svoje smutné očká, v ktorých bolo tak veľa bolesti. Ktovie, čím tento chlapček musel prejsť.

Len čo sa naše pohľady stretli, rozradostene som zvolala: „Jéj, deti, ja som niečo zbadala!" Celé osadenstvo , ktoré sa v tej chvíli nachádzalo v miestnosti, zbystrilo pozornosť. „Tento chlapček," pokračovala som, „je malý anjelik. Vidím mu to v jeho očkách. Je to  zlatučký a  dobručký anjelik," prízvukovala som. „A to, že on je zlý, vôbec nie je pravda. Má rád svojich kamarátov a už ich nikdy nebude biť.  Dávidko je veľmi dobrý chlapček."   

Neviem, aká bola reakcia okolia.  Sledovala som len Dávidkove oči, v ktorých sa  zapálil plamienok zvedavosti a prekvapenia.  Vtom už pani vychovávateľka zavelila nástup  na obed. Riaditeľka sa uvoľnila tiež, a tak som  sa pobrala k nej. Dlho sme sa zhovárali, aj o Dávidkovi, ktorý bol v novom domove ešte len  krátku dobu.

Keď som asi po hodine a pol vychádzala z jej kancelárie, neverila som vlastným očiam. Za dverami ma čakal malý Dávid.  Objal ma . Chytil ma za ruku a ťahal do izby, kde mi ukázal  svoju postieľku a hračky, porozprával mi, ako sa jeho kamaráti volajú...  

Len ťažko som zadržiavala slzy a prekvapenie sa zračilo aj na tvárach riaditeľky, vychovávateľky a ostatných detí. Chvíľu som tam ešte pobudla. Deti  čakal poobedňajší odpočinok, a tak som odišla.

Stále myslím na to, aké je dôležité do malých detí vštepovať lásku a dobro. Aké je dôležité im dávať najavo, že sú milované. A uvedomila som si aj to, ako veľmi sa im nedostatkom lásky ubližuje.   Chcem veriť,  že aj Dávidko už má milujúcu rodinu a dostáva veľa  lásky, a som presvedčená, že  jej veľa aj rozdáva.  

Poznámka: Meno chlapčeka som zámerne pozmenila, preto akákoľvek podobnosť s osobou rovnakého mena je čisto náhodná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?