Pokoj v duši alebo Aby neostalo niečo nedopovedané

Autor: Marta Galbáčová | 17.8.2012 o 13:51 | (upravené 3.6.2014 o 19:42) Karma článku: 18,15 | Prečítané:  832x

Najťažšie chvíle v našom živote sú tie, keď nás niekto blízky navždy opustí. Neustále sa vraciame k tomuto okamihu a kladieme si otázky, na ktoré odpoveď často prinesie až čas.  Urobili sme všetko, čo sme urobiť mohli ... ? Aj keď sa bolesť časom stlmí,  spomienky ostanú a my dúfame, že  neostalo nič nedopovedané.   

Nebol  mojím biologickým otcom.  Aj keď sme ho celý život volali- krstný,  stal sa naším otcom, lebo sa ním stať chcel z vlastnej vôle.  Prijal  nás - deti,  ktoré nemali to šťastie mať milujúcich a starostlivých rodičov, aj do svojho srdca. Spomínam si, bol totiž šikovným stolárom,  ako  majstroval domček a nábytok  pre  naše bábiky.   Podával nám lieky, keď sme boli choré; ráno skoro vstával,  aby nám  pripravil chutné raňajky; pomáhal nám pri domácich úlohách; zobral nás na náš prvý ples,  ...

Mal veľké srdce. Nielen pre nás, ale pre každého. Známeho či neznámeho ... to bolo jedno. Keď bol niekto hladný, dal sa mu najesť,  smädnému dal piť, pocestného  pritúlil,  nahého zaodel a chorým pomáhal ....   Človek, ktorý do kostola nechodil, dokonca o Bohu ani nehovoril, ma svojím životom a príkladom k Nemu priviedol. Vďaka nemu som pochopila veľkosť Božej lásky.

Vyrástla som, vydala som sa. A opäť to bol on,  kto po sobáši objal môjho manžela a oslovil ho „syn môj".  A odvtedy mu už nikdy inak nepovedal.  Miloval svoje vnúčatá i pravnúčatá, ktoré sa stali svetlom jeho očí.  Jeho zdravie však bolo vždy chatrné, ale nikdy sa nesťažoval. A aj keď mu  jeseň života nejaké tie choroby ešte pridala,  statočne ich znášal.

Posledné mesiace sme už  jeho častý pobyt v nemocnici, ktorý sa striedal s obdobiami, keď bol doma, začali vnímať ako rutinu. Hektický  spôsob života a starosti obmedzili aj naše návštevy. Tie sa pre vzdialenosť skoro stopäťdesiat  kilometrov často menili len na telefonické rozhovory. Možno ma chlácholila predstava, že jeho manželka, moja krstná, či moja sestra, ktorá ostala bývať v tom istom meste, boli pri ňom denne.

Až raz. Nebola to ani sobota, ani nedeľa, keď sa väčšinou chodí na návštevy, ale obyčajný pracovný deň, keď máte každú minútu obsadenú povinnosťami, som pocítila, že musím za ním ísť.  Sadli sme s manželom do auta ešte pred obedom, v nádeji, že sa stihneme porozprávať aj s ošetrujúcim lekárom.   Ako pre potvoru sa nám do cesty prikradli všetky možné prekážky. Oprava cesty, obchádzka, nehoda.... Dorazili sme až po  piatej poobede. Našťastie nás k nemu pustili. Vošli sme do izby, v ktorej ležal.  Pri pohľade naňho som nadobudla pocit, že sme prišli neskoro. Zachvátila ma tichá panika. Ani neviem ako, rozbehla som sa  k sesterskému pultu.

„Nie je dobre," povedala sestra, „ale ja vám informácie dať nemôžem. Spýtajte sa lekára.  Jeho lekárka tu už však  nie je."

„Počkajte," ozvala sa jej kolegyňa,   „tuším, že dnes slúži na príjme."

Rozbehla som sa dolu schodmi a  zaklopala na ambulanciu, pred ktorou sedelo niekoľko stonajúcich pacientov. Nik neotváral.  Zlomená a neschopná čokoľvek urobiť  som hypnotizovala dvere. Po chvíli sa v nich objavila lekárka a oznámila mi prognózu, ktorej som sa tak obávala.  Vrátila som sa  na oddelenie.  Naskytol sa mi rovnaký pohľad ako predtým. Teraz však už  pri ňom sedela krstná. Pristúpila som k posteli.  Človek,  ktorý bol pre mňa  stelesnením sily a istoty,  tu  teraz  ležal bezmocný ako malé dieťa. Sklonila som sa nad neho a pohladila  po vráskavej tvári. Z úst mi  tíško vychádzali slová, ktoré vysielalo srdce.  Slová vďaky, úprimnej lásky dcéry k  otcovi,  úcty k človeku, ktorý pre mňa tak veľa znamenal.  Slová, ktoré som síce žila, ale dosiaľ som ich nahlas  nevyslovila. A na čelo som mu vtisla bozk vďaky.  

Otvoril oči. Na tvári sa mu zračila radosť. Akoby si len nachvíľu zdriemol a nezbadal príchod niekoho, koho tak veľmi očakával.   Pomohli sme mu posadiť sa. Krstná ho nakŕmila a on sa usmieval,   komunikoval s nami. Dokonca si sám zobral lieky, ktoré mal na stolíku pripravené. Akoby chcel demonštrovať, že on chce vyzdravieť.   Po chvíli však ustal.  Uložili sme ho.

Zobral moju ruku do svojich dlaní a šťastne si povzdychol: „Teraz je mi dobre. Som tak šťastný, dcérka moja." Zaspal s úsmevom na perách a s pokojom v duši sme sa pobrali  domov aj my. Dokonca sa mi zdalo, akoby sa mu vyhladili aj vrásky. V srdci nám plápolal plamienok nádeje. Videli sme ho šťastného, komunikoval,  dokonca aj jedol.

Na druhý deň mi setra zavolala, že nás opustil.   

Bolelo to. Niekde v hĺbke srdca som však našla akýsi šťastný pokoj.  Stihla som mu ešte povedať, že jeho život tu na zemi stál za to.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?