Môj názor je však taký, že spoločnosť vie, aké je učiteľské povolanie náročné a koľko ďalších činností , ktoré s jeho náplňou priamo nesúvisia, zahŕňa. Problém je v tom, že toto všetko sa od učiteľa očakáva ako samozrejmosť. A nielen to. Od učiteľa sa očakáva, aby za to nič neočakával.
V školstve sa často skloňuje slovo motivácia, ktorá má vo výchovno-vzdelávacom procese nezastupiteľnú úlohu. Zabúda sa však na to, že motiváciu potrebuje aj učiteľ. A ten ju, žiaľ, väčšinou nemá žiadnu. A to nemám na mysli len finančnú stránku. Uznanie a úcta sa už dávno nenosia. A to demotivuje asi najviac.
Reforma
Pred niekoľkými rokmi sa naštartovala školská reforma. Vychádzajúc z vlastných skúseností som nadobudla dojem, že v predmete, ktorý vyučujem, sa reforma konala pre reformu, a jej ciele sa často nejasne formovali až počas jej chodu. Odniesol si to, samozrejme, učiteľ, ktorý musel urobiť zadosť novým a často chaotickým pravidlám, a zároveň čo najlepšie viesť svojich zverencov za novým poznaním.
Niekedy som nadobúdala dojem, že sa reformy diali „o nás bez nás". Tak ako vysokoškolský praktik nemôže relevantne obsiahnuť problematiku celého školstva, teda aj jeho nižších stupňov, tak nemôže ani učiteľ gymnázia obsiahnuť napríklad celé stredné školstvo, ktoré okrem gymnázií zahŕňa aj stredné odborné školy, do ktorých sú dnes zahrnuté aj bývalé učilištia. A, samozrejme, platí to aj opačne. Každá z týchto škôl má svoje špecifické zameranie a konkrétny cieľ. Preto je nemožné ani v oblasti všeobecného vzdelávania nastavovať všetkým rovnaký meter. Ale toto by už bolo na ďalšiu úvahu. Možno neskôr. V každom prípade bol aj samotný priebeh reformy ako-takej pre mňa ako učiteľku skôr demotivujúci.
Učiteľ však opäť preukázal svoju holubičiu povahu. Na školeniach si síce pofrflal, napokon však sklonil hlavu a rozhodol sa zvládnuť aj nemožné. A aj zvládol. Takíto sme my učitelia.
Platy
Od určitého termínu sa zaviedol kreditový systém. Učitelia, ktorí absolvovali rôzne vzdelávacie aktivity ešte pred ním, mali smolu. Do kariérneho rastu sa im to nezapočítalo. A tak sa niektorí premenili na „naháňačov" kreditov, aby sa im po dosiahnutí potrebného počtu o niečo zvýšil plat "až" na sedem rokov.
Nedávno som sa na http://www.nso.sk/clenstvo/78-sample-category/94-novela-317.html okrem iného dočítala, že „...kredity nazbierané do 31.12.2012 platia 7 rokov, kým kredity nazbierané od 1.1.2013 majú neobmedzenú platnosť.....pokiaľ sa nič nezmení." Ďalší chaos, alebo , čo sa vlečie, neutečie?
Viete si však v dnešnej dobe predstaviť nejakú profesiu, kde by sa dalo bez celoživotného vzdelávania existovať? Asi ťažko. Veda a technika napreduje obrovským tempom, a či chceme alebo nie, musíme s ňou držať krok, a to nielen kvôli kreditom. Preto sa pýtam: Komu má kreditový systém pomôcť? Učiteľom, ktorí sa musia vzdelávať aj bez neho, alebo inštitúciám, ktoré vzdelávanie poskytujú?
Naše školstvo má ešte veľa boľačiek. Jednou z nich je aj už spomínaný nedocenený status učiteľa. Napriek tomu si myslím, že na túto boľačku liek existuje. A dokonca je voľne "predajný". Je to úcta k sebe samému. Je to uvedomenie si vlastných hodnôt. Jednoducho povedané: ak chceme, aby si nás vážili ostatní, musíme si začať vážiť sami seba. Prečo to píšem? Nechcem si totiž predstavovať učiteľa, ktorý si raz, keď odíde do zaslúženého dôchodku, nebude môcť povedať, že jeho úsilie nebolo zbytočné.
