Aj toto napísal život

Autor: Marta Galbáčová | 6.8.2012 o 13:25 | (upravené 6.8.2012 o 13:44) Karma článku: 10,67 | Prečítané:  962x

Monika, moja kamarátka z detstva, ma pozvala k sebe.  Dohodli sme sa, že si uvaríme dobrú kávu a  pochutnáme si na koláčoch, ktoré ostali ešte z nedele.  Uťahané z celého dňa sme sa pomaly vliekli k priateľkinmu domu. Už z diaľky sme spozorovali  zhluk ľudí,  postávajúcich pred bránou.   Čím viac sme sa približovali, tým nám  bola celá záležitosť podozrivejšia.

Zrazu sme zbadali Monikinu dcéru Luciu.  Ako študentka sa už niekoľko dní pripravovala na náročnú skúšku. A tak ju jej rodičia i brat len  po špičkách obchádzali a zbytočne ju nerozptyľovali. Dnešný deň, keďže  boli ostatní väčšinu dňa roztrúsení za povinnosťami, bol pre (m)učiacu sa Lucku ako stvorený.  

Teraz však, obklopená hŕstkou ľudí,  bezradne stála pred domom.   Zmocnila sa nás zlá predtucha.

„Mami, teta, niekto je v dome!“  Pribehla k nám bosá Lucia a celá rozklepaná od strachu dodala:  „Ešte šťastie, že som stihla rýchlo vybehnúť.“

„Kto by tam bol? Nerozumiem. Lucia, čo to trepeš?“ Monika zbledla ako stena. 

„Nejaký muž ... s niekým sa rozprával. Neznámy ...  taký hrubý hlas...   Strašne som sa naplašila.“

„A je možné, že nie je  sám,“ skočila jej do reči  jedna zo  susediek,  „podľa mňa budú minimálne dvaja.“ 

Nechápali sme. Prečo by sa niekto a ešte k tomu za bieleho dňa vkrádal do Monikinho domu? Napriek tomu, že sa aj mne celá vec zdala značne nepravdepodobná,  strach sršiaci z ľudí stojacich pred bránou,  pomaly opantával aj moje zmysly.

Jeden z mladíkov, ktorého Lucia požiadala o pomoc ako prvého,  stál bezradne pred bránou. „Nieže tam pôjdeš!  Rozumieš? Neopováž sa! Môžu mať zbraň a ...,“   dohovárala mu jeho úzkostlivá matka, ktorá mu stála za pätami. Chápem jej strach o syna. Vidina votrelcov s mohutným hlasom jej nahnala strach. Mladík, aby si zachoval aspoň trochu tvár ochrancu, navrhol zavolať políciu.  Vytiahol z vrecka mobil.

„Nie!“ zastavila ho Monika, ktorá tam celý čas stála neschopná slova.  Až neskôr mi prezradila, že si predstavila blikajúce policajné auto pred ich domom, pútajúce pohľady okoloidúcich. „Idem dnu!“    rozhodla sa .    

Vtom sa však objavil ďalší  mladík, v ktorom ešte duch džentlmena nevyhasol a s poriadnym drúkom v ruke vypäl svoju mužnú hruď. Odhodlaný zastať sa ohrozených  žien, zahatal Monike cestu.  A tak sa akcia mohla začať.  Najprv vykročil on, potom Monika, za ňou ja a  ešte niekoľko odvážlivcov. Pomaly  a opatrne sme sa nečujne  vkradli do domu. Po špičkách sme sa po schodoch vyštverali až na poschodie.   Pritom sme  vážnym pohľadom monitorovali každý kút. Nazreli sme pod postele, do skríň, do vane i do sprchy ... Nič. Po neznámom votrelcovi či votrelcoch  nebolo ani chýru, ani slychu.

Keď sme si už boli isté, že vzduch je čistý,  záchrancovia sa pomaly vytratili. Ostala som tam s nimi len ja. S obavami a nezodpovedanou otázkou v očiach sme hľadeli na zúboženú Luciu.  Toľké učenie a nedostatok spánku zjavne urobili svoje.

Môj pohľad upútal nový telefón, vlastne  červené svetielko, ktoré na ňom blikalo.  Monika mi o ňom cestou  rozprávala. Hnevala sa na manžela, ktorý ho nerozmyslene kúpil za nehoráznu cenu. Vraj sa hodí skôr  do ústredne ako  do ich  domu.

„Bliká vám odkazovač,“   upozornila som ju, aby som odpútala jej pozornosť od práve prežitých chvíľ. 

Monika pozrela na  nový vynález techniky v ich dome.  „Odkazovač?“  

„Stlač ten gombík a vypočuj si ho,“– poradila som jej.

,Dobrý deň! Tu .....,váš nový  poisťovací agent..., - znel z odkazovača hlboký  a suverénny mužský hlas  agenta XY, ktorý v snahe zapôsobiť na svojho klienta a nahovoriť ho na najnovší produkt, oduševnene predniesol svoj skoro hamletovský monológ.

„To je on!“  zvolala prekvapená Lucia.

A záhada bola razom rozlúštená.  Keďže mám bujnú fantáziu, namaľovala som si jeden z (ne)možných scenárov. Predstavila som si regiment kukláčov, ako vpáli do Monikinho domu za účelom dolapiť porušovateľa zákona, a reportérov, stojacich s pripravenými kamerami, aby večer v správach informovali verejnosť o nástrahách, ktoré striehnu na pokojamilovných a nič netušiacich občanov.

...

Všetky tri sme sa zhodli na tom, že na vine je, pravdaže, Monikin manžel. On kúpil telefón, a tak mal aj ostatnému osadenstvu rodiny vysvetliť všetky jeho (ne)výhody. Odvtedy už uplynulo niekoľko rokov, ale ešte aj teraz sa na tejto príhode   dobre zabávame.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?