Zrazu sme zbadali Monikinu dcéru Luciu. Ako študentka sa už niekoľko dní pripravovala na náročnú skúšku. A tak ju jej rodičia i brat len po špičkách obchádzali a zbytočne ju nerozptyľovali. Dnešný deň, keďže boli ostatní väčšinu dňa roztrúsení za povinnosťami, bol pre (m)učiacu sa Lucku ako stvorený.
Teraz však, obklopená hŕstkou ľudí, bezradne stála pred domom. Zmocnila sa nás zlá predtucha.
„Mami, teta, niekto je v dome!“ Pribehla k nám bosá Lucia a celá rozklepaná od strachu dodala: „Ešte šťastie, že som stihla rýchlo vybehnúť.“
„Kto by tam bol? Nerozumiem. Lucia, čo to trepeš?“ Monika zbledla ako stena.
„Nejaký muž ... s niekým sa rozprával. Neznámy ... taký hrubý hlas... Strašne som sa naplašila.“
„A je možné, že nie je sám,“ skočila jej do reči jedna zo susediek, „podľa mňa budú minimálne dvaja.“
Nechápali sme. Prečo by sa niekto a ešte k tomu za bieleho dňa vkrádal do Monikinho domu? Napriek tomu, že sa aj mne celá vec zdala značne nepravdepodobná, strach sršiaci z ľudí stojacich pred bránou, pomaly opantával aj moje zmysly.
Jeden z mladíkov, ktorého Lucia požiadala o pomoc ako prvého, stál bezradne pred bránou. „Nieže tam pôjdeš! Rozumieš? Neopováž sa! Môžu mať zbraň a ...,“ dohovárala mu jeho úzkostlivá matka, ktorá mu stála za pätami. Chápem jej strach o syna. Vidina votrelcov s mohutným hlasom jej nahnala strach. Mladík, aby si zachoval aspoň trochu tvár ochrancu, navrhol zavolať políciu. Vytiahol z vrecka mobil.
„Nie!“ zastavila ho Monika, ktorá tam celý čas stála neschopná slova. Až neskôr mi prezradila, že si predstavila blikajúce policajné auto pred ich domom, pútajúce pohľady okoloidúcich. „Idem dnu!“ rozhodla sa .
Vtom sa však objavil ďalší mladík, v ktorom ešte duch džentlmena nevyhasol a s poriadnym drúkom v ruke vypäl svoju mužnú hruď. Odhodlaný zastať sa ohrozených žien, zahatal Monike cestu. A tak sa akcia mohla začať. Najprv vykročil on, potom Monika, za ňou ja a ešte niekoľko odvážlivcov. Pomaly a opatrne sme sa nečujne vkradli do domu. Po špičkách sme sa po schodoch vyštverali až na poschodie. Pritom sme vážnym pohľadom monitorovali každý kút. Nazreli sme pod postele, do skríň, do vane i do sprchy ... Nič. Po neznámom votrelcovi či votrelcoch nebolo ani chýru, ani slychu.
Keď sme si už boli isté, že vzduch je čistý, záchrancovia sa pomaly vytratili. Ostala som tam s nimi len ja. S obavami a nezodpovedanou otázkou v očiach sme hľadeli na zúboženú Luciu. Toľké učenie a nedostatok spánku zjavne urobili svoje.
Môj pohľad upútal nový telefón, vlastne červené svetielko, ktoré na ňom blikalo. Monika mi o ňom cestou rozprávala. Hnevala sa na manžela, ktorý ho nerozmyslene kúpil za nehoráznu cenu. Vraj sa hodí skôr do ústredne ako do ich domu.
„Bliká vám odkazovač,“ upozornila som ju, aby som odpútala jej pozornosť od práve prežitých chvíľ.
Monika pozrela na nový vynález techniky v ich dome. „Odkazovač?“
„Stlač ten gombík a vypočuj si ho,“– poradila som jej.
,Dobrý deň! Tu .....,váš nový poisťovací agent..., - znel z odkazovača hlboký a suverénny mužský hlas agenta XY, ktorý v snahe zapôsobiť na svojho klienta a nahovoriť ho na najnovší produkt, oduševnene predniesol svoj skoro hamletovský monológ.
„To je on!“ zvolala prekvapená Lucia.
A záhada bola razom rozlúštená. Keďže mám bujnú fantáziu, namaľovala som si jeden z (ne)možných scenárov. Predstavila som si regiment kukláčov, ako vpáli do Monikinho domu za účelom dolapiť porušovateľa zákona, a reportérov, stojacich s pripravenými kamerami, aby večer v správach informovali verejnosť o nástrahách, ktoré striehnu na pokojamilovných a nič netušiacich občanov.
...
Všetky tri sme sa zhodli na tom, že na vine je, pravdaže, Monikin manžel. On kúpil telefón, a tak mal aj ostatnému osadenstvu rodiny vysvetliť všetky jeho (ne)výhody. Odvtedy už uplynulo niekoľko rokov, ale ešte aj teraz sa na tejto príhode dobre zabávame.
