Presné miesto si už nepamätám, viem len, že to bolo na Kréte. V mysli sa mi vynára nejasný obraz nekonečného, slnkom zaliateho chodníka, lemovaného nízkymi olivovníkmi, ktorý viedol až k moru. Bývali sme v staršom apartmáne. Typická grécka stavba z kameňa - malé okná, tmavé izby, strohý nábytok.
Spomienky na ubytovanie , pláž či more sa už však dávno ponorili do zabudnutia. Len jedna jediná pretrváva: tóny Haydnovho Violončelového koncertu, vychádzajúce zo susedného bytu. Violončelo je môj obľúbený hudobný nástroj, lebo dokáže aj sólovo preniknúť až do najväčšej hĺbky srdca. Zvedavosť a túžba dotknúť sa jeho tónov ma nútila nechať poodchýlené dvere v nádeji, že hráča zahliadnem.
Asi na tretí deň sa to konečne podarilo. Dokorán otvorené okno na susednom byte nám poskytlo pohľad na staršieho muža, hrajúceho svoj koncert. Pohrúžený do skladby nás postrehol až po dlhšej chvíli. Usmial sa. Trochu zahanbene sme sa usmiali aj my a nesmelo sme mu zatlieskali. Po nemecky sme sa predstavili a pochválili hru. Vo dverách sa objavila staršia pani, ktorá nás pozvala ďalej. V kuchynke rozvoniavalo jedlo a z každého kúta vyžarovala atmosféra harmonického a ničím nerušeného pokoja.
Nie, neboli to domáci, ako sme sa domnievali. Naši susedia boli Švédi. Bežní turisti, ktorí na ostrove dovolenkovali už štvrtý mesiac. Švédski dôchodcovia, ktorí už siedmy rok pravidelne navštevovali to isté miesto, ten istý apartmán, aby aspoň polovicu každého roka, čo sú na zaslúženom odpočinku , čerpali pre nich tak vzácnu slnečnú energiu. Žiadni boháči, ba dokonca ani profesionálny hudobník. On - bývalý učiteľ, ona úradníčka.
Zvyšných niekoľko večerov sme trávili dlhými rozhovormi o hudbe a o živote. Sedeli sme na spoločnej terase, vdychovali svieži morský vzduch a počúvali príbehy zo života švédskych manželov – dôchodcov. V duchu som ich porovnávala s ich slovenskými rovesníkmi a bolo mi smutno.
Vtedy som v kútiku duše dúfala, že raz nadíde čas, keď si aj naša stredná vrstva bude môcť dovoliť prežívať roky svojho dôchodku podobne . Demokracia už bola v plnom prúde a vidina lepšej budúcnosti, ktorú nám pred každými voľbami sľubovali, nadobúdala v pohľade na našich švédskych priateľov konkrétnu podobu. Už len vydržať.
Odvtedy ubehlo jedenásť rokov. Vtedy som sa nádejala, teraz si hovorím: Snívajte s nami. Alebo sa mýlim?